Robert Fico: Kto má vládnuť?

Nachádzate sa tu

6. 8. 2018

Komentár predsedu strany SMER - sociálna demokracia Roberta Fica uverejnený v denníku SME

 

Ak v súčasnej dobe v strednej a východnej Európe niekto v demokratických parlamentných voľbách získa nadpriemerný výsledok a na základe takéhoto silného mandátu začne realizovať svoj volebný program, ktorý sa nepáči médiám, tretiemu sektoru a tzv. kaviarenským elitám, okamžite je označovaný za populistu a ohrozenie demokracie.

Dominantný víťaz volieb má niekoľko možností ako sa správať. Môže ignorovať tento druh nedemokratickej kritiky a rátať s ešte nevyberanejšími útokmi. Môže sa nedemokratickej kritike podriadiť a za smerodajné považovať pochvalné komentáre v médiách, či spokojné mrmlanie mimovládnych organizácií. Samozrejme s ďalekosiahlymi dôsledkami pre budúcnosť politického subjektu.

26 rokov ako aktívny politický hráč sledujem na Slovensku vývoj parlamentnej demokracie a musím konštatovať, že ideme od desiatich k piatim. Rovnako musím priznať, že počas desaťročného premiérovania som k tomuto negatívnemu trendu prispel aj ja.

Bolo celkom prirodzené, že po roku 1989 sme demokratické princípy nastavili nadštandardne vysoko. Chceli sme čo najrýchlejšie dobehnúť opomenuté a potláčané v rokoch 1948 – 1989. Aj preto sme perfektne zvládali všetky volebné akty, či už išlo o parlamentné, komunálne, regionálne alebo prezidentské voľby. Ústavno-právna úprava ľudských práv patrí na Slovensku medzi najkvalitnejšie, pretože pri jej tvorbe v roku 1992 sme mali možnosť čerpať z toho najlepšieho, čo medzinárodné dokumenty vtedy ponúkali. Sme krajina s jednou z najvyšších slobôd tlače a prejavu. A zbytočne sa bičujeme, že je rozdiel medzi law in books a law in practice (právom v knihách a právom v praxi), pretože túto diskrepanciu vnímajú všetky, aj tie najvyspelejšie krajiny. Aký máme teda na Slovensku problém s demokraciou?

Pod demokraciou ako praktický politik, nie politológ, rozumiem právo demokraticky zvolenej väčšiny vládnuť a rozhodovať a popri tom poskytovať pomoc a ochranu, okrem iných,  menšinám, mimovládnemu sektoru a médiám.

Nepoviem nič nové, ak označím moje vzťahy s niektorými médiami za napäté. A to nielen preto, že sú na sto kilometrov vzdialené od objektivity a že šíria klamstvá a nenávisť voči sociálnej demokracii. Závažnejšie je, že namiesto objektívneho informovania robia politiku. Kádrujú, kto môže a kto nemôže byť ministrom alebo prezidentom Policajného zboru SR, zostavujú vlády, vnucujú záujmy redaktorov a vlastníkov médií ako jediné relevantné. A to bez akejkoľvek zodpovednosti voči voličom, bez akýchkoľvek povinnosti, ktoré sú inak ukladané na plecia politikov a politických subjektov (od daňových a majetkových priznaní, až po financovanie politických strán a pod.). Opozičná, doslova protivládna politická činnosť niektorých médií je tak očividná, že mnohé opozičné politické strany ju môžu médiám len závidieť. Protivládne médiá sa takto správajú nielen preto, že nikdy nepochopili podstatu žurnalistiky a demokracie, ale najmä preto, že cítia nelegitímnu potrebu, doslova nutkanie, nahradiť impotentnú opozíciu neschopnú  dlhé roky vyhrať parlamentné voľby. Je to veľmi nebezpečný trend, na ktorý sa ťažko reaguje. SMER – sociálna demokracia nemá záujem na zmene zákonných pravidiel, ako to urobili v Maďarsku alebo v Poľsku. Nám záleží na kvalite slobody slova a tlače a jediným receptom ako voličom vysvetľovať,  čo sa deje s niektorými slovenskými médiami, je na to tvrdo poukazovať. Kto sa v politike domnieva, že konflikt s médiami, ktoré nahrádzajú opozičné strany, je škodlivý, veľmi sa mýli. Záujem mať objektívnu žurnalistiku a zdravé demokratické prostredie po takomto konflikte doslova volá.

Oveľa vážnejšia situácia je v časti tzv. tretieho sektora, teda v určitej skupine mimovládnych organizácií, ktoré sa výlučne venujú kritike vlády a osobitne SMERU – sociálna demokracia. Inak, klobúk dole pred ostatnými mimovládnymi organizáciami, ak pomáhajú, starajú sa, opravujú, informujú, či vzdelávajú. V prípade politických protivládnych mimovládnych organizácií mám pocit, že niekedy trpíme politickým „sadomaso“. Najskôr do nich nalejeme pomerne veľa verejných zdrojov a potom útrpne sledujeme, ako sú na jednej barikáde s protivládnymi médiami a opozičnými stranami. A opäť bez akejkoľvek zodpovednosti a povinností. Sú to tieto organizácie (s dobre platenými štatutármi), ktoré kričia na politikov – ukážte, dajte všetky doklady, buďte transparentní – ale keď príde rovnaká požiadavka na ich adresu, hovoria o policajnom štáte a neprimeranom zasahovaní do ich činnosti. Protivládny tretí sektor sa potichu plazí k moci a vládna demokraticky zvolená väčšina sa doteraz na to iba pozerala a stále pozerá. Opätovne si sypem popol na hlavu aj ja. Spomínam si na verejné vypočutie kandidátov na predsedu Úradu pre verejné obstarávanie na zasadnutí vlády, kde prakticky rozhodujúcim kritériom malo byť odobrenie niekoľkých mimovládnych organizácií, predstavitelia ktorých sedeli na balkóne.  Prečo potom politické strany udržujú svoje štruktúry a vnútrostranícky život, prečo súťažia v demokratických voľbách, prečo vyhrávajú voľby a získavajú demokratickú väčšinu, keď dôležitejší ako ich názor a rozhodnutie má byť postoj tretieho sektora, ktorý s vládnutím nemá nič spoločné? Nie náhodou ich nazývame mimovládne organizácie. Pripomínam veľa situácií, kedy dostal tretí sektor ponuku, aby bol v niektorých výberových konaniach priamo a niesol zodpovednosť za výsledok. V absolútnej väčšine prípadov sme boli odmietnutí s odôvodnením, že oni sú na druhej strane rieky.

Ak chce mimovládna organizácia vládnuť, musí sa pretransformovať na politickú stranu a vykonávať riadnu politickú činnosť. Vládna väčšina nemôže robiť ďalej podobné chyby, ako sme robili v minulosti a nemôže bez akejkoľvek zodpovednosti vpúšťať politický a protivládny tretí sektor do rozhodovacích procesov. Ja nepoznám ani mimovládnu, ani mediálnu, ani kaviarensko-elitársku demokraciu. Poznám len parlamentnú, na základe výsledkov férových volieb, kedy väčšina vládne a iným poskytuje podporu, pomoc a ochranu.

Rovnako je nevyhnutné prijať nové pravidlá na kontrolu financovania tretieho sektora. Ako že zajtra vyjde slnko platí, že niektoré protivládne mimovládne organizácie sú financované zo zahraničia. Dúfam, že nikto neverí, že protivládne demonštrácie z posledných mesiacov sa organizovali z detskej izby a ich perfektná réžia sa financovala z rozbitého hlineného prasiatka. Prečo nemá mať vládna demokratická väčšina právo, ak proti nej útočí protivládny sektor financovaný zo zahraničia, informovať voličov, kto stojí za protivládnymi protestmi? Ak takéto právo nemá mať, nehovorme na Slovensku o demokracii.

Stojíme pred vážnym rozhodnutím. Môžeme sa v mene neviem čoho a koho bezmocne prizerať na demontáž tradičnej parlamentnej demokracie založenej na súťaži politických strán a väčšine. Výsledkom bude nástup neštandardných a apoliticky sa tváriacich inštitúcií a zvláštnych novotvarov na čele s čudákmi s pochybnou a utajovanou minulosťou, ktoré s pôsobením politických strán nemajú nič spoločné a ktorých jedinou úlohou bude eliminovať tradičnú politickú súťaž a vládnutie demokratickej väčšiny,  pretože tejto sa médiá, politický tretí sektor a kaviarenské elity obávajú najviac. Lebo v nej ani oni ani opozícia nevedia uspieť. Alebo krok za krokom vrátime demokracii pravú parlamentnú tvár, ktorú sme jej po roku 1989 dali v podobe prvých slobodných parlamentných volieb a plného rešpektovania práva parlamentnej väčšiny rozhodovať o osude našej krajiny.

Voľby do VÚC 2017